Veľké Rovné 26. júla 2008

Púť sa začala vo Veľkom Rovnom v okrese Bytča, kde sa 26.7.2007 zišlo jedenásť účastníkov. Z východného Slovenska: Ivana a Lenka z Prešova a Maruška z Košíc. Zo stredného Slovenska Mária z Veľkého Rovného. Zo západného Slovenska prišli Lukáš z Nitry, z Bratislavy Ján, Hanka, Antónia, Ondro a Peter. Jankovi rodičia doviezli do V. Rovného Hanku, Janka a zobrali aj mňa. Ostatní sa dopravili do Žiliny vlakom a do V. Rovného autobusom.

Pani Tabačková, nás už čakala s kľúčmi od Domu sv. Pavla vedľa fary. Miestny vdp. Michal Kopecký, ktorý v ten deň mal pohreb, sobáš aj omšu o nás už vedel z osobného stretnutia s Máriou, svojou farníčkou.

V pekne obnovenom Dome sv. Pavla vykladáme najprv v kuchyni donesené potraviny. Papriku, paradajky, chlieb, salámy, syry pridávajú ďalší prichádzajúci. Potravín je dostatok. Je evidentné, že v nastavajúci deň, nebudeme musieť kveštovať (pýtať si od ľudí) potraviny. Počas večere ako posledný došiel aj Lukáš z Nitry. Každý sa predstavil a povedal pár slov o sebe. V skupine bola polovica nových účastníkov a polovica už skúsených z predchádzajúceho roku. Rozdelili sme sa po izbách na poschodí a v tamojšej kaplnke sme začali naše podujatie sv. omšou. V jej závere bol obrad pri ktorom bol každý povýšený na pútnika. Z obetného stola prijal tričko meditačnú brožúrku a do rúk si vzal pútnickú palicu. Pekný obrad snímal Janko na svoju kameru. Každý s výbavou zostal na chvíľku sám v kaplnke a potom sa odobral na odpočinok.

Denník: Nedeľa, Pondelok, Utorok, Streda, Štvrtok, Piatok, Sobota.

]]> http://jezuiti.sk/blog/xaveriada/2008/10/20/48/feed/ http://jezuiti.sk/blog/xaveriada/2008/10/20/dennik-nedela-2772008/ http://jezuiti.sk/blog/xaveriada/2008/10/20/dennik-nedela-2772008/#comments Mon, 20 Oct 2008 19:32:10 +0000 Milan Hudaček http://jezuiti.sk/blog/milanhudacek/?p=208 Nedeľa, 27.7.2008

V nedeľné ráno sme vstávali v predstihu. Sv. omša začínala o 8.15. Farský kostol vo Veľkom Rovnom bol plný. Vdp. Kopecký nás predstavil v úvode. Náš pútnický kríž umiestnila Ivana viditeľne pred oltárom. Pekné spevy, sviatočne oblečení ľudia a slnečný deň dodali nášmu putovaniu slávnostný vstup. Po sv. omši nás v Dome sv. Pavla čakali raňajky, upratanie vecí veci a zbalenie sa. Úplne nakoniec Maruška prečítala asi desať minút z Listu sv. Pavla. Lenka zamkla dom a pánu Tabačkovi sme nechali kľúče na dohodnutom mieste. Ešte spoločná fotografia pred Domom sv. Pavla a opúšťame dedinu, ktorá nás prijala. Na digitálnych hodinách pred pohostinstvom bolo 10.40. Stretávali sme ľudí, ktorí sa už schádzali na ďalšiu sv. omšu. Úzkymi uličkami vychádzame z dediny na chodník drotárov. V minulosti tadiaľto opúšťali svoju obec, keď odchádzali do sveta za prácou. Cez pokosené lúky vedie okrajom lesa cesta. Stúpame na svah, odkiaľ je pekná vyhliadka na Javorníky. Sýtosťou farieb nám odkryjú svoju krásu cez nasledujúce dva dni. Chvíľku odpočinku prerušil zrazu zvuk terénnych motocyklov. Traja mladí ľudia skúšali svoje umenie v prírode, kde doteraz vládlo pokoj a ticho. Zaskočená srnka ostala nemo stáť aj keď okolo nej prešla cela naša skupina. Bezmála sme mali dojem, že je ako zo sadry z akej sme videli veľa podôb káčiatok, vtákov a hríbov roztrúsených v pokosených záhradkách v dedine. Tie isté zvyky sme videli aj v nasledujúcej obci Dlhé Pole.

Zastavili sme sa pri miestnom potoku ku krátkemu občerstveniu. Uplynulý týždeň veľa pršalo. Bolo to vidieť nielen na rozvodnenom potoku, ale aj na množstve húb, ktoré sa v tejto časti Javorníkov dali nájsť. Aj naša skupina sa na chvíľku premenila na nadšených hubárov. V nádeji, že ich zameníme za iné potraviny alebo nocľah, sme nazbierali veľa hríbov, kozákov i kuriatok. Slnko pripekalo. Spustili sme sa do doliny. Cestou nás zastavili maliny, ktoré nebolo možné obísť bez ochutnania. Dolinou sa tiahla dedina Divina. Nájsť tieň a väčší priestor, k spoločnému obedu pre celú skupinu, nebolo ľahké. Podarilo sa až po dlhšom hľadaní. Prvý krát sme si od ľudí pytali vodu. Odjedli zo zásob, ktoré sme niesli ešte z domu. Z blízkeho domu hralo v okne rádio Lumen. Mladej dievčine slúžilo ako kulisa pri opaľovaní. Nám však poslúžilo čerstvými informáciami z domova. Tvrdý asfalt v bočnej uličke nám poslúžil ku štvťhodinovej sieste.

Do Rudinskej, kde sme chceli prenocovať, nám ešte chýbala asi polovica z toho, čo sme prešli. Hubári boli našimi spoločníkmi v horách celý deň. Vyhliadky na okolité hory zjednocovali pútnikov v obdive prírody i vo vzájomnej spolupatričnosti. Do dediny sme zišli niečo po štvrtej. Prvé pokusy dostať nocľah nedopadli dobre. Bolo vhodnejšie sa rozdeliť do menších skupín. Pri pýtaní nocľahu asi dvakrát ma odkázali na starostu obce, ktorý by nám údajne mohol z obecných priestorov pri ihrisku niečo dať k dispozícii. Bolo ale potrebné zájsť za nim až na dolný koniec dediny, čo bolo asi 2-3 km. Tam, na ihrisku sa hral futbalový turnaj. Ľudia boli veselí, ba už aj v nálade. Na pátraciu otázku po starostovi, nám ochotne ukázali na mladého človeka, komunikujúceho v organizovaní. Oslovil som ho a on už o nás už vedel. Cestou sme totiž natrafili na jeho manželku. Po pýtaní nocľahu od nej aj ona nás navigovala na starostu. Bolo to dobré avízo. Mobilným telefónom dala manželovi posudok, že sme vierohodní. Starosta následne nemal ťažkosť ponúknuť nám k nocľahu sálu v priestoroch obecného úradu. Vydýchli sme si! Deň bol zavŕšený. Medzi tým zatelefonovala Mária, že vykveštovali s Lenkou nocľah a môžu sa k ním pridať ešte dvaja ďalší. Boli sme nadmieru spokojní. Vracali sme sa späť do dediny k obecnému úradu. Sála bola veľká. Naši pútnici chceli ostať pospolu. Pozvali sme Lenku a Máriu na večeru k nám. V sále bolo po svadbe. Nepríjemný, bezmála krčmový vzduch, sme vetrali všetkými dverami a pripravovali zároveň večeru. Medzitým sa chlapci umývali na poradovník v malom umývadle. Dievčatá vybaľovali vaky a chystali večeru. Lenka s Máriou a s dobrodinkou, postaršou paňou, prišli nás do sály pozrieť. Boli už po večeri. Doniesli nám niečo z darov svojej dobrodinky. Od nej sme sa dozvedeli, že ráno je v obci omša. Veľmi sa mi to páčilo. Navrhol som ranný program prisôsobiť začiatku sv. omše v kostole. Aj keď to veľmi nesedelo jednej v skupine, za súhlasu ostatných, ranný program začal s omšou v miestnom kostole. Pri stole sa nám dobre sedelo. Únava urobila svoje ale bolo toho ešte dosť, čo sme si chceli večer povedať. Skúsili sme dotyk dobroty tunajších ľudí, vysvetľovania i spontánnych reakcií. Peknú prírodu a rôzne zážitky vo viere. Mária na rozlúčku pred spaním, prečítala prvú kapitolu zo životopisu sv. Ignáca. Na spanie si každý našiel svoje miesto v sále. Niekto na javisku kde bol koberec, niekto pod javiskom kde bol parket a ja v bočnom skladíku, kde bola síce zima ale bol tam starý matrac. To som ešte netušil, že v noci budem musieť stávať a obliekať sa, lebo pre zimu som nemohol usnúť…

Denník: Pondelok, Utorok, Streda, Štvrtok, Piatok, Sobota.

]]> http://jezuiti.sk/blog/xaveriada/2008/10/20/dennik-nedela-2772008/feed/ http://jezuiti.sk/blog/xaveriada/2008/10/20/dennik-pondelok-2872008/ http://jezuiti.sk/blog/xaveriada/2008/10/20/dennik-pondelok-2872008/#comments Mon, 20 Oct 2008 19:30:23 +0000 Milan Hudaček http://jezuiti.sk/blog/milanhudacek/?p=204

Pondelok 28.7.2008

Ranná omša v kostole bola popri inom aj prostriedkom ako sa všetkým zídeným predstaviť i ako sa zavďačiť za ich prijatie a nocľah v obecných priestoroch. Do kostola prišla pomerne početná skupina miestných veriacich. Pútnický kríž bol na viditeľnom mieste pri obetnom stole. Kostol sa zaplnil. Bol prvopiatkový týždeň a kňaz po skončení omše v zapätí si sadol k spovedaniu. Po sv. omši sme sa pri kostole vyfotografovali s našou dobrodinkou a vrátili sme sa do sály. Čakali nás raňajky a pobalili sme si veci. Maruška pred odchodom opäť čítala úryvok zo Svätého Písma asi za desať minút. Nasledovala rozlúčka a poďakovanie na obecnom úrade. V putovaní ideme poľnou cestou smerom na Kysucké Nové Mesto.

Cesta lesom vedie do Nesluše. Na hrebeni opúšťame značkovaný chodník a spúšťame sa dolu kopcom. Hanka preberá orientáciu skupiny v prírode a s mapou ruke ju bude robiť dobre až do posledného dňa. Keď vyjdeme z lesa, pred nami sa otvorí pekná panoráma Kysúc. Po chvíľke odpočinku zídeme do obce. V obci je živo. K niektorým ľuďom sa aj my cestou prihovoríme. Pútnik má zvyčajne viac otázok ako motorizovaný človek. V dedine nastupuje asfaltka a povedie nás až do cieľa v Hornom Vadičove. V našej neveľkej skupine každý nadväzuje rozhovor s každým. Spoznávame sa navzájom a so staršími spomíname na spoločné skúsenosti. Je horúci letný deň. Občerstvujúci je len pohľad na okolité hory. Voda sa rýchlo míňa. V Kysuckom Novom Meste na poludnie zaujmeme miesto v areáli blízkej školy. Je tam veľa trávy a tieň. Bežne to človek prehliada, ale teraz majú veci iné súvislosti. Je čas obeda. Cez areál prechádzalo veľa Rómov. Naša spontánnosť im asi niečo pripomína. Skúmavo pozerali na nás i to ako sa delíme s málom. Pokračujúc v ceste cez mesto s palicami v rukách vzbudzujeme pozornosť. Máme svoj cieľ. Pre nudiacich sa ľudí, pozerajúcich z okien a z rôznych zákutí na skupinu s krížom, sme asi otázkou, ktorú nahlas sformulovať nie je ľahké. Mostom cez rieku Kysucu sme sa ocitli von z mesta. Pokračujeme do Radole. Tu, v nákupnom stredisku, nám podarujú vodu. Dali nám veľa, aj keď je to ťažko spoznať. Smerom k Dolnému Vadičovu prejdeme ešte kus cesty. Odbočiac z asfaltky sa ukáže dobré miesto k dlhšej pauze. Blízky potok s vodopádom sa nám stane osviežením i vhodným miestom pre dobré fotografie. Prestávku sme spojili s úvahou. Podnety k meditáciám sú zapracované do brožúrky z ktorej denne vyberáme nové okruhy. Hlavná téma: Cez kultúru ku Kristovi je spoločná pre všetky skupiny Xaveriády. Po úvahe nasleduje diskusia. Dnes je živá. Téma sa odvíjala od myšlienky sv. Klementa Alexandrijského. Podľa neho kultúra pripravuje pohanské národy k prijatiu Ježiša Krista tak, ako pripravoval pre jeho prijatie Židov Starý zákon. Diskusia odhalila mnoho z úprimného hľadania pútnikov. Ponúkla nový kľúč k porozumeniu ľuďom iných kultúr, žijúcich vedľa nás. Chvíľku nabitú intenzitou zážitku predĺžíme putovaním za hodinového silencia, (mlčania).

V Hornom Vadičove má známeho spolužiaka Antónia. Po dlhom vypytovaní sa miestnych ľudí sme ho našli na obecnom úrade. Našej prosbe o prenocovanie vyšiel v ústrety. Najprv sa so starostom domnieval, že vhodné miesto bude v materskej škôlke. Neskôr si uvedomil, že mu môžeme pomôcť v novovybudovanom dome dôchodcov. Dom ešte nebol obsadený dôchodcami, a preto bolo potrebné dom postrážiť. Tejto služby sme sa ochotne ujali na jednu noc. V dome bola veľká kuchyňa, sprchy s teplou vodou a dosť miesta na nocľah. Náš dobrodinec priniesol k večeri ešte ovčí syr, žinčicu, chlieb a tašku klobás. Zvýšili sa zo včerajšieho futbalového zápasu. Mali sme bohatú večeru. Ich ponuka nám opäť pomohla k potravinám aj na celý ďalší deň. Večer núka opäť dobré témy k debatám. Antónia odišla navštíviť spolužiaka a nám pokiaľ sily stačili nechýbali ďalšia a ďalšie témy. Deň sme zavŕšili čítaním zo životopisu sv. Ignáca.

Denník: Nedeľa, Utorok, Streda, Štvrtok, Piatok, Sobota.

V dome dôchodcov sme o 8.00 mali sv. omšu. V jeho mladej histórii asi po prvý krát. Po nej boli k raňajkám klobásy a všetko, čo sa zvýšilo od večere. Po jedle nás navštívil spolužiak Antónie. Uviedol nás do problematiky terénu, ktorý nás dnes čakal. Po čítaní zo Sv. Písma sme sa vydali poľnou cestou smerom na Kostrčinu Lúčku V dobrých myšlienkach sme opustili dedinu, ktorá nás štedro prijala. V sedle, pri starobylej kaplnke sme našli dobré miesto na oddych. Nechceli sme plytvať silami. V nasledujúci deň nás čakala náročnejšia trasa. Cesta sa zužovala a neskôr prešla do turistického chodníka. Viedol cez pasienky na ktorých sa pásli kravy a ovce. Po čase chodník splynul s vysokou trávou na lúkach a stratil sa. Nemohli sme objaviť červenú značku po ktorej sme celý čas mali ísť. Hanka urobila veľký okruh aby ju našla. Márne. Niekoľkohodinové blúdenie nás doviedlo opäť k miestu kde sa dal dobre vidieť Vadičov a dom kde sme nocovali. Tento fakt ukázal aj svoju formačnú silu. Púť nám doteraz išla bez ťažkostí. Aj pýtanie si jedla s nocľahom sa ukázalo bez väčších problémov. Ťažkosť teraz vzišla z prijatia faktu, že sme v námahe prešli niečo navyše čo sa nemuselo. Koľkokrát to však ešte do života príde…? Zmýliť sa je ľudské! Vie to ten, kto náročne pracuje, či vedecky znova overuje a báda. Peter v situácii, kedy smiech bol skôr ovocím rezignácie než potešenia, predsa len našiel žltú značku. Podľa mapy znamenala spoľahlivú cestičku do Varína. Odtiaľ sa už telefonicky hlásila pani Ružena z Trnavy. Ku skupine priviedla nového pútnika, Petra. Vo Varíne sa mala pridať ku skupine aj Danka. Odovzdal som im kontakt na Danku, ktorá im mohla pomôcť v orientácii.

V pekných horách sme ešte zostali so zadanou témou k úvahe na ten deň. Schádzať z hôr do dediny nám nešlo ľahko. Už sme v horách blúdili a akoby sme k nim aj patrili. Pred nami sa tiahol chrbát Malej Fatry. Zajtra sme ho mali prejsť naprieč. Hanka menovala naspamäť názvy kopcov, aké si ostatní mohli pamätať zo školy. Prudký spád nás okolo 18 hodiny priviedol do dediny. Danka nám vyšla v ústrety na bicykli. Pokúsila sa o prvé kveštovanie nocľahu, čím si hneď získala sympatie v skupine. Pokus vykveštovať u riaditeľa školy nocľah jej nevyšiel. Riaditeľ, skôr ako by sa rozhodol, chcel vidieť najprv nás. Šiel som s Dankou k jeho domu. Po zazvonení nám otvoril. Prísny výzor muža veštil odmeranosť. K tomu sa potom pridalo počudovanie nad tým, či je to možné vydať sa na cestu a vopred si nič nedohodnúť? Moje dôvodenie, aj keď v danej chvíli neúčinné, ho aspoň obmäkčilo. Prijal nás a poskytol nám kľúče od školskej telocvične. Spolu s nimi i presné inštrukcie ako máme postupovať a kľúče nakoniec odovzdať upratovačke. Danka nás zaviedla ku škole. Antónia sa už tešila na sprchu. Lukášova zdržanlivosť ohľadne želaní bola v danej chvíli na mieste. Ako starý pútnik, dobre čítal znamenia času. Telocvičňa bez sprchy, napriek tomu znamenala zaistený nocľah a pokojnú noc. Chalani v miestnosti objavili žinenky. Prišli vhod namiesto matracov. Vytiahli sme ich všetky a prichystali aj spacáky na odpočinok. Nového pútnika Petra sprevádzala vlastná mama a pani Ružena. Peter, veľa nenavravel ale boli sme ešte len v polovici týždňa. Príležitosti bude k tomu dosť. Stretnutie s jeho mamou a pani Ruženou pre nás znamenalo aj tašku potravín. Prišla aj večera aj raňajky.

Hrebeň Fatry sa zdal náročný a uvažoval som o skrátení trasy na nasledujúci deň. S Dankou som sa vybrali hľadať dobrú radu k miestnemu správcovi poľovníckeho revíru. Jeho informácie neboli pre nás priaznivé. Skratku, ktorá sa podľa mapy zdala byť nápomocná, nám správca neodporúčal, kvôli skalám a neschodnosti terénu. Pre skupinu by priniesli len komplikácie. Nemenili sme nič. Trasa ostala pri pôvodnom výstupe na hrebeň. Znamenalo to ísť načas späť a zavčas rána vyraziť. K tomuto rozhodnutiu nám pomohla aj sv. omša. V miestnom kostole bola v programe o 7.00. S Dankou, ktorá chcela ostať na noc doma, sme sa dohodli, že ju vyzdvihneme ráno na omši.

Denník: Nedeľa, Pondelok, Streda, Štvrtok, Piatok, Sobota.

Streda 30.7.2008

Ráno svitol pekný letný deň. Skupina sa pri balení ľahko mobilizovala. Ľahkým štýlom sa adaptovala do nových okolností. V priebehu polhodinky sme boli po hygiene, zbalení, telocvičňa uprataná a odovzdaná upratovačke. Zamierili sme ku kostolu. V sakristii som sa prihovoril kňazovi. Aj keď sme nevyzerali ako bezdomovci, k metóde nášho putovania bol pán farár podobne odmeraný ako včera riaditeľ. Nemohol sa zhodnúť s tým, že vec nebola dojednaná vopred. Táto tradícia bola ale naozaj stará. Stáročia v nej žili Františkáni, Dominikáni a praktizovali ju aj podľa vzoru sv. Ignáca i jezuiti. Je živá i dnes a exercičné domy v Taliansku ponúkajú mladým duchovnú obnovu týmto spôsobom. Na Slovensku sme rokmi nadobudli skúsenosť pri ktorej viacerí ľudia zmenili názor na tento spôsob obnovy, keď sa odhodlali putovať s nami aspoň jeden raz. Verím, že vo vzťahu k Varínčanom sa nám podobne podarí vec raz dotiahnuť.

Byť na sv. omši s miestnymi veriacimi bolo niečo slávnostné. Prišla aj Danka. Každého po omši obdarovala horalkami. Ohromné! Raňajky sme sa rozhodli spraviť si v prírode. Danka prišla aj na nápad kde. Malo to byť pri jej známej chate v peknom prostredí. Z dediny sme vykročili rezko okolo trate k chatovej oblasti. Tak to aj načrtol včera lesník u ktorého sme sa informovali o trase. Za žltou značkou sa svah ale už dvíhal hore. S námahou sme sa dostali k zavretej chate a povyťahovali zásoby na jednoduchý stôl. Ako studená sprcha zaúčinkovala Dankina správa, že sa musíme vrátiť opäť ku značke. Nikto to nemohol uveriť. Veď sme sa toľko natrápili… Skupina sa ale už na všetko dívala funkčne. Aj tento lapsus po zjedení raňajok bol už len omyl, aký patrí do života.

Pohli sme sa na cestu. Počas krátkej pauzy Maruška prečítala úryvok zo Sv. Písma. Krásne hríby, ktoré na mieste rástli, sme už prenechávali druhým. Neďaleký posed lákal mnohých k vyhliadke na polia, a tiež k foteniu okolia. Nechceli sme sa dlhšie zdržiavať. Čakal nás namáhavý výstup na hrebeň Malej Fatry. Do poloprázdnych fliaš z potôčika si niektorí doplnili vodu. Vtedy ešte netušili, že k najbližšiemu prameňu naďabíme až podvečer. Čelo skupiny a jej tempo boli pod kontrolou najmladších. Pribudla nám ale nová práca. Časťou odpočívania sa stala pravidelná kontrola, či sme niekde nechytili kliešte. Lenka sa podujala odstraňovať ich. Nebolo ich málo. Otlaky sa našťastie nehlásili. Stúpanie nás priviedlo do zóny, kde dozrievali čučoriedky. Nikde sme nenatrafili na zvyčajných zberačov s vedrami a s oberačkovými hrebeňmi. Nepovažovali sme sa za škodcov prírody a plody sme ochutnávali, nakoľko to čas dovolil. Bola to jedna z najkrajších prestávok. Vrchy ponúkli pekný výhľad na Žilinskú priehradu i na samotné mesto. V Príslope pod Suchým bolo vhodné miesto k obedu. Okolo nášho jedálneho kúta neustále prechádzali turisti a nám napadali bláznivé scénky. Museli sme tu zostať dlhšie. Navyše k fotografovaniu tu bolo veľa námetov. Naša fotosúťaž si nutne žiadala aj vysokohorské snímky. Pekné motýle, vysokohorské kvety a vyhliadky do okolia boli ako na objednávku pre foťák. Stúpanie z výšky 1 200 metrov ešte chvíľku pokračovalo. Napredovali sme už pomaly. Pri týchto prírodných krásach, náhliť sa by bolo akoby niečo stratiť, či nedoceniť. Z hrebeňa zostupoval chodník k chate Magura. Pri chate sa zastavovali turisti aby si odpočinuli pri stoloch a lavičkách z hrubých dosák. Obsadili sme jeden dlhý stôl. Miesto sme využili k úvahe nad zadanou témou o kresťanstve a kultúre. Celý čas sa obšmietala okolo nás čierna mačka, ktorú Ivana usilovne odháňala.

Chodník sa prudko zvažoval dole. Bol dlhý a zaujímavý tým, že vedľa cesty vytekal prameň. Osviežili sa všetci. Z kopca bolo vidieť vrútocké paneláky a komíny. Tamojší kaplán bol informovaný o nás a doraziť k nemu by to bolo v ten deň ľahšie pre nás s ubytovaním. Bolo už 19 hodín a svoje robila aj únava. Videlo sa nám vhodnejšie pohľadať nocľah v prvej obci na ceste. Tá obec sa volala Turčianske Kľačany. Nezávisle od seba sme našli k nocľahu miesto v dvoch rodinách. Tá, druhá nebola nami príliš nadšená. Prijala nás len pod tlakom miestnej starostky, ktorú sme oslovili pred chvíľou. V dome sme nemali prístup k vode, …lebo za tú sa už platilo! Vydali sme sa k potoku poumývať sa. Náš Ondrej bol jednaním domácej pani zdrvený. Batohy sme si ponechali na mieste a odobrali sa najprv k stretnutiu i k večeri s ostatnými pri evanjelickom kostolíku. Na schodoch, pri jednoduchej strave a debatovaní, kde nič nebolo povedané zbytočne, sa dala pocítiť sloboda slobodných. Ktosi z okoloidúcich to zbadal zavolal na nás, že: „…kostolník býva naproti a mohol by vám veru kostol otvoriť!“ Boli sme zamestnaní inými myšlienkami. Kostolný chodník nám vyhovoval tak, že ho nevyvážil ani interiér kostola. Ktovie, či nie kvôli podobnej skúsenosti stoja pred kostolmi na chodníkoch cez bohoslužby? Na chodníku pred kostolom sa zrodil nápad: „Presťahujme sa k druhej rodine a prenocujme spoločne u nich.“ Bolo už prítmie, keď sme oslovili našich dobrodincov po druhýkrát. Prosbe o nocľah pre chlapcov, aspoň v stodole, neradi domáci šli v ústrety. Už raz mali skúsenosť s úrazom nocľažníkov v ich stodole. Ponúkli nám ale iné riešenie. Kuchynku s izbietkou po starých rodičoch vo dvore. Zrátali sme, že sa tam šiesti na noc pomestíme. Naša sloboda dostala novú dávku šťastia… Poďakovali sme sa domácej pani v dome u ktorej sme mali pôvodne zložené plecniaky a presťahovali sa na nové miesto. Bola už tma. Na dvore nových domácich s toľkými hosťami bolo veľmi živo. Ich biely pes sa chcel s nimi hrať. Ihravý pes upútal nás do nekonečna.

Aj skromné podmienky s láskavým slovom sa ukázali silnejším pokrmom pre pútnika, než zariadenejšia izba s odmeraným jednaním. … Ako nutne žije človek z lásky!

Denník: Nedeľa, Pondelok, Utorok, Štvrtok, Piatok, Sobota.

Deň začína opäť pekným počasím. Vyložili sme stôl a stoličky na dvor a pripravili všetko ku sv. omši. Domáci nám pritom pomáhali a slávili omšu s nami. Keď počas omše zavŕzgala bránička a ktosi vstúpil do dvora, domáci pán vstal a vybavil hosťa ešte pred jeho vstupom do dvora. Vážny a dôstojný krok starca napovedal veľa o pánovi domu. Neskôr nám ešte rozpovie o podobnej návšteve, ktorá pred časom u nich rovnako ako my, slúžila sv. omšu. Domáca pani doniesla z obchodu chlieb a ponúkla nám ho k raňajkám. Jedli sme v kuchyni, kde bolo všetko na dosah ruky. Kuchyňa bola plná vravu a smiechu, až som si želal, aby ho bolo menej. Bola to radosť pobudnúť v pohostinnom dome. Domáci pán rozprával nové a nové historky z dávnych čias. Pred desiatou sme konečne pobalení a po fotografovaní sa domácimi sme sa rozlúčili. V zážitku srdečnosti a pohostinnosti skupina kráčala dolu dedinou a palicami si jeden druhému prihrávali nezrelé jablka. Čakala nás túra naprieč Turčianskou dolinou do Krpeľan. Hneď za dedinou sa cestička, vlastne chodník pozdĺž Vážskeho kanála, stočil doľava. Natrafili sme na vodnú elektráreň. Podľa mapy to boli Sučany. Zastavili sme sa k odpočinku i k čítaniu Sv. Písma. Potom ktosi vybalil skryté dobroty a prestávka sa predĺžila. Aj keď trasa bola najmenej náročná, mala svoje čaro. Okolo cesty sme si naplnili dozrievajúcimi mirabelkami prázdne vrecká. Bolo ich mnoho a zvykli sme si na ne už vo Varíne. Jedlo sme mali vykveštované od včera. Nebolo toho veľa a keď prišla hodina obedu zjedlo sa úplne všetko. Chvíľu sme pobudli v tieni záhradného domčeka. Vyhnali nás odtiaľ až mravce, ktoré sa nenápadne začali brániť cudzej návšteve. V ďalšej dedine, v Turanoch, nám v rodinnom dome pri ceste podarovali vodu. Domáci neboli veľmi zhovorčiví. Skôr sme cítili, že sme tu navyše a nevhod. Situácia sa podobala vysokým horám, ktoré sa týčili pred nami a my sme nevedeli ako to zvládnuť. Je pravda, že aj bezmocnosť je súčasťou ľudského spolužitia.

Prechodom popod železničný most sme sa ocitli v blízkosti Krpeľan. Zatočili sme doľava a pred nami sa objavil Váh s kŕdľami kačíc. Bolo to avízo pokojného prírodného kúta. Niečo čo veštilo prekvapenie. Rozdelili sme sa ku kveštovačke. V skupinke, s Máriou a Ivanou, sme dostávali skôr jedlo než nocľah. Predsa len v jednom dvore, kde boli tri postaršie tety sa nás dotklo šťastie. Najstaršia z nich bola najústretovejšia. Spomenula si, že Ondrej by nám k nocľahu mohol ponúknuť chatu, ktorú mal k dispozícii pre turistický spolok. Bola ochotná sa aj vydať s nami k jeho domu. Cestou sa jej prihovorila aj Antónia, čím rástla jej ochota pomôcť. Z domu Ondreja sa cez okno naklonila manželka a povedala, že Ondreja doma niet. Bola ochotná mu aj zavolať, ale v zapätí zistila, že si v mobile vymazala jeho číslo. Keď to počul sused naproti, ponúkol sa, že Ondrejovi zavolá. Pohotovo vytiahol svoj mobil a telefonicky mu povedal o našej situácii. Naša najstaršia dobrodinka mu nezabudla pripomenúť aby spomenul, že nemáme peniaze a chceme službu zdarma. Nech nám preto dá svoje dovolenie. Z inej strany ďalší sused na to odpovedá, že čoby pýtal povolenie, nech len pýta kľúče. Táto scéna, z ulice v Krpeľanoch zapojila ľudí do hľadania pomoci a ostala nám dlho v pamäti. Telefonujúci pán mi vysvetlil, že Ondreja nájdeme v novej krčme. Nachádza sa pri trati na konci dediny. S nádejou a i vďakou sme sa vybrali pozdĺž trate. Nad dedinou sa zmrákalo a od Ružomberka prichádzal dážď. Miestny hostinec sa nám chvíľu stal dobrým útulkom pred zmoknutím. Ondreja sme našli pri pive. Po vylíčení Antónie o projekte Xaveriády Ondrej vytiahol kľúče a vysvetlil ako sa tam dá dostať. Prekvapených nás nechal odísť. Zišli sme s Antóniou na prízemie. Padali už ťažké dažďové kvapky. Mobilom sme zvolali partiu roztrúsenú po dedine a čakali asi hodinu kým prestane pršať. Po chvíli sa vrátil medzi nás Ondrej. Ukázal nám fotografiu chaty. Napriek vrstve snehu, pod ktorým sa chata a príroda na fotke nachádzali, dali sa zapamätať blízke skaly a obrysy budovy k jej ľahšej identifikácii v prírode. Bol to neskutočne ústretový skutok, akého sa nám na sviatok sv. Ignáca dostalo.

Chatu sme našli. Medzi vykveštovanými zásobami sa objavilo všeličo. Dokonca aj sáčkové polievky a paradajkový pretlak. Lukáš už rúbal drevo a chystal ohnisko. Antónia si vedela predstaviť aj uvarenie teplej polievky pre večeru. V kredenci sa objavili misky v ktorých by to šlo uvariť. K tomu sa v druhom chode pridalo opekanie chleba, mäsa a slaniny. Krpelianské prostredie zrazu ukázalo doposiaľ najkrajšiu tvár nášho pútnického týždňa. Chata mala aj osvetlenie vonku. Od stola večere a zábav, akých sú pútnici schopní, sa nechcelo odísť. Mária opäť prečítala kapitolu zo života sv. Ignáca, čo bolo znamením zavŕšeného dňa. Niektorí upravovali interiér chaty pre nocľah, iní sa modlili a iní sa umývali v tečúcej pramenistej vode pred chatou. Mne Lenka vytláčala hnis z palca, aby neprišli komplikácie. Bol teplý večer, ale schladzovalo sa. Peter, Lukáš a Janko najprv plánovali späť vonku. Neskôr Lukášovi prišlo na um, že medvede Veľkej Fatry môžu byť nad ránom nebezpečné. Vrátil sa k zámeru nocovať v chate. Po čase sa mu pravdepodobne videla chata preľudnená a vrátil sa k pôvodnému plánu. Peter i Ján ho nasledovali a nocovali pod strieškou chaty. Nikto ich cez noc nerušil.

Denník: Nedeľa, Pondelok, Utorok, Streda, Piatok, Sobota.

Piatok: 1.8.2008

Prvá cesta niektorých zo skupiny viedla ráno k prameňu. Antóniu k cvičeniu. Ďalších k modlitbe a Hanku k foteniu. Prišla jej vhod nielen príroda, stočené káble za chatou, ale aj okienko na malej búdke. Do fotosúťaže všetci vkladali veľké očakávania. Fotila aj Danka, Mária, Lukáš, Maruška, Antónia a ja. Slnečné ráno v horách núkalo tisíc námetov k obdivu. Pripravili sme stôl k slúženiu sv. omše. Bol prvý piatok v mesiaci. Letné ráno v tejto prírodnej katedrále má neopakovateľné čaro. Keď sme sa držali za ruky počas modlitby Pána, dala sa nahmatať naša jednota. Na pozadí krásnej prírody, štedrých darcov, jednoduchosti úmyslov a vďačnosti Bohu naša púť bola niečím, čo sa nedá ľudsky naplánovať, objednať, ani kúpiť, či zabezpečiť. Všetko bol dar. Kto v akej intenzite tomu rozumel, v takej intenzite bol obdarovaný. Tak ako voda z prameňa vyteká, aby poslúžila a späť sa už nevracia, tak to bolo aj s krásou tejto chvíle. Z výnimočného momentu zanechala v srdci každého z nás niečo iné.

Vrátili sme sa k stolu raňajkovať. Varná kanvica v chate nám umožnila pripraviť čaj a zajesť si chleba s džemom. Pre Ivanu a Máriu to boli posledné raňajky. Mária odchádzala na svadbu svojej známej a Ivana zase na rehoľné sľuby svojej rodnej sestry. Obe sa rozlúčili a Ivana cestou do dediny vzala kľúče od chaty aby ich vrátila v hostinci. Pred odchodom sadli sme si ešte chvíľku pod strieškou a počúvali Sv. Písmo. Zvykli sme si na čítanie Marušky. Jej intonácia udierala ako silný dážď na strechu. Jasné slovo sa žiada do života a pre objektívnu zrejmosť si biblické slovo na púti požičalo Maruškin hlas. Ešte chvíľka ticha a pohli sme sa.

Po modrej značke, nás príkry svah nútil siahnuť na dno síl. Značka sa na chvíľu stratila. Zišli sme z cesty. Vďaka tomu nás čosi prekvapilo. Zatajili sme dych. Pred nami cez cestu pokojne prešlo malé stádo srniek. Cesta viedla lesom so striedajúcimi sa výrubmi. V nich sa darilo lesným plodom. Nechýbali ani čučoriedky. Vrátili sme sa opäť hľadať značku. Pomohol nám pri tom živý smiech a vrava schádzajúcich turistov z opačnej strany. Zahovoril som sa s Lukášom a ani nezbadajúc už boli sme hore. Z hrebeňa Veľkej Fatry bol pekný výhľad do Turčianskej doliny. Pri kríži sme sa pomodlili Anjel Pána. Hanka tu urobila zopár fotiek. Jedna z nich bude v súťaži najúspešnejšia. Dojedli sme mirabelky a sladkosti. Po krátkom odpočinku a prudkom klesaní sa nám v zákutí lesa odkryla nádhera Ľubochnianskej doliny. Bujná zeleň mladých stromov zaliatych slnkom odrážala život. Niekde v meste, v parku, sotva nájdeš podobnú scenériu. Na konci chodníka bol opäť kríž. Zastavenia pri krížoch a kaplnkách nám pomáhali vždy počkať sa. Modlitba Otčenáš alebo Zdravas nahrádzala nám modlitbu ruženca. Bola to harmónia s tým, čo nás postretlo a naše duchovné dýchanie.

Prvé Ľubochnianske domce a poludňajšia hodina znamenali kveštovanie potravín. Rozdelili sme sa do malých skupín. S Dankou a Petrom sme zabočili k novému domu. Najprv vyšla z neho mladá pani. Po našej trochu netradičnej prosbe o potraviny sa vrátila a vyšiel domáci pán. Zopakovali sme mu ju opäť a dodali o našom putovaní trochu viac. Vrátil sa dnu. O chvíľu doniesol chlieb, syr a zo záhrady čerstvú papriku. Stačilo nám to k jedlu i ku spokojnosti v ten čas. Spomalili sme chôdzu, aby nás dobehli aj ostatní. Vedľa cesty pod lesom sme zbadali pokosenú lúku. Hodila sa nám ako miesto k spoločnému obedu. Rozložili sme karimatky, pokrájali chlieb, pootvárali konzervy, vyčistili zeleninu a nasledovala modlitba pred jedlom. Keď z obrusu ubudlo, všetkých zrazu potešili horalky, ktoré vytiahol Peter. Delili sa na štvrtinky. Sotva kedy nás vyzve situácia v bežnom živote podeliť sa aj s malými vecami a byť spokojný s máličkom. Teraz to šlo. Vošli sme hlbšie do dediny. Pri vstupe do kúpeľnej časti Ľubochne sme sa počkali. Bol čas na meditáciu. V parku niektorí dopĺňali do fliaš vodu, kým ostatní sa medzitým usadili pod mohutný javor. Hostí v parku nebolo veľa. Naša hlasná modlitba korunky k Božiemu milosrdenstvu na záver, nikoho nerušila. Do cieľa toho dňa chýbalo ešte asi 4 km. Vedľa hlavnej cesty bola predajňa a figúrami záhradných bocianov, svišťov, medvedíkov, ale aj veľkého krokodíla, tigra, či spidermana. Zistili sme, že sa tu dajú narobiť scénky, ktoré zachytené fotoaparátom budú dobrými pútačmi na výstave. Foteniu a zábave medzi figúrami nebolo konca. Ondrej si ľahol naproti krokodílovi a dráždil ho všemožnými grimasami. Bol to asi najpríťažlivejší materiál do fotosúťaže. Scénke bolo koniec keď Danka zistila, že jej chýba fotoaparát. Keď o ňom nikto z nás nič nevedel, došla k presvedčeniu, že ho zabudla na chate v Krpeľanoch. Riešenie sme odložili na neskôr a prešli sme cez Váh.

Do Švošova viedla asfaltka tretej triedy. Špicatý vrch nad dedinou bolo vidieť z diaľky skôr než sme k nej došli. Cesta viedla vedľa železničnej trate. Traťou prechádzalo viac vlakov než áut po ceste. Mierny svah nás voviedol do dediny. Staršieho pána, tunajšieho rodáka, sme sa povypytovali ako by sa tu dal získať nocľah. Navrhol nám ísť k pánu farárovi a požiadať ho o pomoc. Vedľa fary mal vraj pastoračné centrum. Vydali sme sa ku kostolu. Bolo krátko pred omšou a kňaz spovedal. Keď skončil, ponáhľal som sa za ním do sakristie. Vysvetlil som mu, že sme tu skupina pútnikov, hľadajúcich prístrešie. Dovolil mi s našou prosbou oslovovať veriacich po sv. omši. V závere omše nás však predbehol a predniesol našu prosbu celému zhromaždeniu. Pomohol nám. Pri dverách nás oslovovali veriaci a ponúk zrazu bolo viac ako samotných pútnikov. Rozdelili sme sa napoly. Chlapci šli nocovať do domu na Staničnú ulicu č. 151 a dievčatá na Staničnú č. 132. Viacerí veriaci nám podonášali potraviny a zaváraniny. Zrazu sme mali jedla viac ako sme vládali zjesť. Srdečnosť miestnych ľudí sa nedala doceniť. Boli komunikatívni a pútnici mohli pocítiť, že náboženský cieľ ich cesty im v očiach domácich dodal vážnosti. Z Ružomberka sa ohlásil Martin, že príde prevziať fotografie. Čakajúc ho zhromaždili sme sa v dome č. 151. Dievčatá doniesli so sebou aj jedlo a chlapci si pochutili. Martin navyše priniesol každému ruskú zmrzlinu. Na oplátku prevzal od nás fotografie pre súťaž. V dome sme mohli aspoň v náčrte pripraviť program. Kultúrne vystúpenie sa očakávalo v Ružomberku od každej skupiny na nasledujúci deň. Niektoré dievčatá nemali o to veľký záujem a odchádzali skôr, čo sa ukázalo ako škoda. Večer došli do nášho spoločenstva noví pútnici. Peter zo Serede a Martin z Považskej Bystrice. Skupina sa opäť stala trinásť člennou. Chlapci po odchode dievčat sa v dome ocitli sami a pocítili slobodu slova. Bol to osobitný dar tejto chvíle pre výsostné témy. Domáca pani bola veľmi prívetivá. Dvomi vetami nás uvítala a nechala v dome, kde nám dala k dispozícií dve miestnosti a kúpeľňu. Všetci sa osprchovali a zaľahli. Bola to predposledná zastávka na mape nášho putovania.

Denník: Nedeľa, Pondelok, Utorok, Streda, Štvrtok, Sobota.

Chlapčenská skupina sa pobalila a pred ôsmou opustila dom svojej dobrodinky. Dedina a kopce naokolo boli zahalené hmlou. Ochladilo sa. Okolo obeda predpovedali už zrážky. V dome kde boli dievčatá raňajky boli pripravené vo dvore pre všetkých. Domáci prikryli stôl a príkladne sa o skupinu postarali. Medzi jedením nám zavše niečo pripomenuli z tunajších pomerov. O otázky z našej strany nebola núdza. Vďaka ním tu Ondro objavil dom svojej bývalej spolužiačky. Dozvedel sa i to, že je dcérou starostu. Ešte spoločná modlitba po jedle, fotografia s domácimi a vychádzame na posledný úsek púte. Hmla sa pomaly dvíhala hore a objavilo sa slnko. Naša cesta do Ružomberka viedla po pravej strane Váhu. Chvíľku bola asfaltová, potom dlho dlho poľná a v Hrboltovej opäť asfaltka. Drevené chalúpky a mohutné hory Fatry svojou majestátnosťou nás odvádzajú od nazerania aké sme nadobudli cestovaním vlakom, či autom týmto krajom. Keď úsekom prebehneš vlakom, či autom, nevšimneš si prevahu prírody. Keď naopak, ideš peši v týchto horách viac dní, akoby si bol ich časťou a patril im. Sú prítomné všade v mysliach, v zmysloch v predstavivosti. Máme dojem, že sme v inej, snáď zabudnutej krajine. Dennodenné putovanie cez hory odkrýva prirodzenú logiku a relácie k ľuďom i prírode. Oboje ťa privádzajú k jednoduchšiemu životu a dôvodeniu, aké si po čase obľúbiš. Spokojnosť s tým ťa urobí vnímavejším k ľuďom, k veciam, k slovám druhých, ktoré si doteraz prehliadal. Jednoduchý vzťah k prírode, k vidiečanom ti vráti čosi, čo si stratil a zistíš, že si pripravený ďaleko lepšie precítiť, to že si Božím synom.

Za Hrboltovou stretávame hubárov. Sú to ľudia prírody. Ich decká s obrími dubákmi v rukách túto chvíľu asi zapamätajú. Vidia nezvyčajných ľudí s krížom v čele, jednoducho oblečených, s ruksakmi na pleciach a palicami v rukách. Rodičia nám ako prví položia pár otázok a ich letmý úsmev je pre nás znamením priazne. Pri ceste stojí vysoký kríž. Od neho už vidieť Ružomberok. Zastavíme sa pri ňom. Je tu vhodné miesto k obedu. Priazeň ľudí v Švošove nás doprevádza až sem. Teraz pre nás znamená bohatý obed. Ukážu to vybalené sáčky z ruksakov. Vyťahujeme chlieb, syry, salámu, zeleninu i sladkosti. Krátka modlitba, krátke vety a dlhá hostina. Ten deň bude skupinová úvaha nahradená stretnutím a kázňou v Ružomberku. Martin a Peter sú dnes sú prvý krát na putovaní. Vžívajú sa do diania v skupine. Pri jedení sa dá veľa spoznať z charakteru človeka. Sv. Ignác práve preto vložil do svojich exercícií aj pravidlá správania pri stolovaní. Jedným chutia denno-denne jemné jedla (sladkosti), a prakticky podrobujú skupinu svojim chúťkam. Z rôznych situácii si prakticky vyberajú menej náročné a menej zodpovedné úlohy. Iní zase prijímajú hrubšie jedla a sú pevnými členmi skupiny pri náročných a ťažkých úlohách.

Začína sa zmrákať. Nad nami je veľký mrak. Vidíme aj jeho hranice na jasnom nebi ale tušíme, že pod ním zmokneme. Pobalili sme zvyšky od obeda a pokračujeme v ceste. Po dobrom kilometri už sa dá vidieť ako prudko prší na Černovú. Pomaly sa táto vlna presúva aj nad našu skupinu. Niektorí už vyťahujú pršiplášte, ktoré sme doteraz ešte nepoužívali. Peter, ktorý je prvý deň s nami dlho odolával. Ako posledný sa predsa len k tomu odhodlá. Pri dopravnej tabuli s názvom obce: Ružomberok sa odfotíme v pršiplášťoch. Dosiahnutý cieľ priniesol radosť aj keď pršalo. Cieľ, ktorý bol celý týždeň pred nami, fotografujeme z rôznych ulíc, polôh a zákutí. Nikto už nemyslí na štrapácie putovania. Hore mestskými schodmi sa dostaneme na Námestie Andreja Hlinku. Vedľa kostola je škola, ktorá nás víta veľkým transparentom: Vítame Ignaciánskych pútnikov. Z dverí vychádza Janko Burda, ktorý na Xaveriádu priviedol cyklistov z Košíc. Podá každému ruku. Pre nás je to akoby blahoželanie k zvládnutému putovaniu. Zo školy vychádzajú ďalší a hodiny ukazujú pol štvrtej. Máme asi hodinu času pre ubytovanie, aby sme stihli o 16.30 sv. omšu. V telocvični si nájdeme svoj kút, zložíme sa a osprchujeme. Pri motorike putovania a ťarche batohu sa nechce sa ani veriť, že batoh je preč a my sme v cieli.

Pred kostolom stretávame mladých v červených tričkách. Desať minút pred omšou došla posledná skupina Rómov z Jarovníc a zo Spišského Podhradia. V sakristii sa rozdeľujú liturgické služby. Prichádzajú ďalší pátri a k omši. Ku koncelebrácii je ich práve 10. Laco Šulík prebral ceremonársku službu a inštruuje nás skôr než v sprievode vstúpime do chrámu. Spieva Chórus Salvatoris z Bratislavy. V kostole je nás toľko, koľko je miest na sedenie. Zopár domácich zaujalo zadné lavice. Rómska mládež zase prvé lavice. Páter provinciál začína sv. omšu ku cti bl. Petra Fabera. Liturgickú spomienku na neho slávime dnes. Omša s netradičnou verejnosťou je pre neho náročným prostredím. Oslovuje ju opatrne a opatrne ju vedie aj ďalej. Keď v úvode víta Rómov, ozve sa potlesk. Kázeň je skôr pre tých, čo častejšie chodia do kostola. K sv. prijímaniu nemôžu ísť všetci. Podľa inštrukcie ceremonára so skríženými rukami pristupujú aj Rómovia pre krížik. P. Dubovský je pri svojich Spišiakoch. Rómovia s nadšením idú k nemu, aby po chvíli vážnych slov kázne sa ich dotklo teplo Petrovej povahy. Laco Šulík v čase oznamov ohlásil, že javiskový program sa bude pre zhoršené počasie konať v telocvični. Zároveň všetkých pozval na večeru do jezuitského areálu. Pred požehnaním provinciál oslovuje od oltára rektora Tadeusza Zasepu z KU v Ružomberku, ktorý sa v závere ukázal vo vchode kostola. Zdá sa, že v tejto chvíli provinciál pocítil chvíľku útechy. Sprievodom sme vyšli cez kostol. Nasledovala večera v areáli jezuitského domu. Pri vstupe ťa víta transparent: Vitajte na Xaveriáde 2008! Pred kotlami s gulášom sa utvorí dlhý rad. Každý s nádobou a svojou dávkou trpezlivosti si odnáša večeru. Skupina kveštárov si našla spoločný stôl vzadu. Akoby si chcela chrániť, čo je jej vlastné a nadobudnuté dlhým putovaním. S dávkou hrdosti zaujme vybratý stôl vzadu a žije svojím kveštárskym režimom. Množstvo rómskych detí behá okolo a vnucuje realitu nového sveta. Prichádza búrka. Niektorí spanikária. Kveštári dnes už raz zmokli a ani táto opätovná skúsenosť nebude pre nich niečím tragickým. V pokojnom tempe sa dvihnú a odchádzajú asi 10 minút vzdialenej telocvične kde je plánovaný večerný program.

Denník: Nedeľa, Pondelok, Utorok, Streda, Štvrtok, Piatok.