Modlitba milujúcej pozornosti

     Modlitbou milujúcej lásky sa myslí žiť pozorne; uvedomiť si skutočnosť života v duchu lásky a nechať sa viesť. Pritom môže pomôcť:

- Ráno (možno ešte v posteli) uvedomiť si seba samého a svet okolo seba; pozrieť sa krátko na deň pred sebou; vnútorne sa na to pripraviť s duchovným prianím a vlastnou modlitbou.

- Počas dňa v krátkych prestávkach (minúty alebo sekundy) sa zastaviť, vydýchnuť si, hľadať prehľad a vnútorný kontakt s Božím Duchom.

- Večer sa v niekoľkých minútach pozrieť späť na deň: Čo sa dnes všetko stalo?

Čo ma osobitne pohlo? Čo ma napĺňa vďakou? Čo mi je ľúto? Kde vidím nový krok pred sebou?

- Práve v exercíciách všedného dňa môže byť veľmi užitočné urobiť si každý deň krátke poznámky. Azda len jedno slovo alebo niekoľko viet. Môže to pomôcť, aby sme si presnejšie pozreli cestu, ktorou ideme a sme vedení. Okrem toho to môže byť príprava na výmenu názorov.

Modlitba milujúcej pozornosti – podľa Ignáca z Loyoly

     Vo svojom denníku píše 53-ročný (!) Ignác z Loyoly, že „konečne som našiel cestu, ktorá sa mi chcela ukázať“. Táto cesta je cestou „láskyplnej úcty“. Odkrýva ju ako základnú farbu svojho vzťahu k Bohu a „ku všetkým veciam“, ku kozmu, k ľuďom, zvieratám a rastlinám.

     Nestavia nás to pred otázku, čo sú základné farby môjho vlastného obrazu o živote, hlavného zafarbenia vlastného vzťahu k životu a k Bohu?

     Pestovanie láskyplnej úcty sa deje pre Ignáca osobitným spôsobom v spytovaní svedomia. Už dlhé roky sa s obľubou nazýva „modlitbou milujúcej pozornosti“. Kratšie by sa dalo povedať: Modlitba pozornosti.

„Vzácny v jeho očiach“

     Prvá pozornosť je pozornosť Božia voči ľuďom. Jeho pohľad plný lásky spočíva na ľuďoch a na celom stvorení. Tak sa to opisuje v jednom silnom podobenstve u proroka Ezechiela: Tu leží kojenec – myslí sa tým Izrael – zvíjajúc sa v krvi bez pomoci v púšti. Je vydaný smrti. „Išiel som okolo a videl som ťa a povedal som: Zostaň žiť!“ (porov. Ez 16, 6 ). Čo viac pomôže k rastu života, ako smieť vyrastať pred dobrotivými očami a ožívať? A opačne: Pohľady môžu zabíjať, aj pohľad „nahnevaného Božieho oka“. Pre „pravého Boha“ platí: „Vzácne v Božích očiach“ je jeho stvorenie. Pre mnohých modliacich sa ľudí je žalm 139 vyjadrením toho, že smieme žiť pod Božím pohľadom a v ňom: „Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne... Tvoje oči vidia, ako som vznikol“ (Ž 139, 14; 16).

Vidieť sa v Božích očiach

     Ak sa človek priblíži sám sebe, môže sa vidieť ako malé dievčatko alebo chlapček v oku oproti stojacemu. Slovná hra, ale môže veľa povedať. Adam sa skryl za krík, Kain pozerá do zeme. Kto je „oko v oku s Bohom“, môže vidieť sám seba a svoj život. Spiritualita vždy videla poznanie Boha a sebapoznanie v úzkej spojitosti. Pestovať modlitbu milujúcej pozornosti môže znamenať chcieť brať vážne Božími očami a v Božích očiach seba samého, svet, život a samého Boha.

Pozornosť vo všetkom – a medzitým

     Láskyplná pozornosť nie je obmedzená na zvláštne cvičenie. Deje sa vo všetkom alebo smie a má sa cvičiť vo všetkom: Kde niekomu niečo chýba? Ako sa cítim ja sám? Mám dostatok času pre seba? Mám k svetu iba „turistický vzťah“, ktorý na všetko hodí krátky fotografický pohľad, ale obrázky nevyvíja a neprezerá si ich v pokoji?

     Život nadobúda životnú kvalitu, ak –dsať a –siat malých prestávok a prestávočiek denne využijeme: Vydýchnutie medzi dvoma telefonickými rozhovormi; Trochu „spomalený“ prechod z jednej kancelárie do druhej. Toto všetko sú zóny uvoľnenia, duševný čas trávenia, ktoré ľuďom a situáciám a veciam venujú pozornosť, akú potrebujú.

Niekedy cez deň: Zacvičenie sa do pozornosti

     Mohli by sme veľa povedať o spytovaní svedomia, o modlitbe milujúcej pozornosti. Zapamätať si to môžeme niekoľkými slovami: „Ja som tu! - Ďakujem! - Prosím! - Prepáč! - Hore!“ Venovať tomu trochu času a tak vždy viac byť človekom, ktorý sa predstavuje ako ten, ktorý žije z vďačnosti, ktorý si vyprosuje pomoc, ktorý hľadá zmierenie a žije pre budúcnosť: Ide to nahor!

Modlitba milujúcej prozreteľnosti

     „Odkedy každé ráno - často ešte ležiac v posteli - niekoľko minút vnútorne pozerám na deň pred sebou a pokúšam sa ho prijať ako dar z Božích rúk, je viac dychu, ľahkosti a životaschopnosti v mojom živote!“ „Chváliť deň už pred večerom“, privítať ho, to stupňuje život!

„Modlitba na kraji postele...“

...tak to raz niekto nazval a povedal, že jednoducho zostane sedieť na kraji postele, nechá si znova pred očami premietnuť deň a zverí ho Bohu. Toto mu dá dobrý spánok: „Spím - ale moje srdce bdie!“ „Neľahnem si do postele bez toho, aby som si nepomyslel, že azda - taký mladý som ešte - iný deň už nemusí byť. A nebude môcť povedať žiadny človek spomedzi všetkých, ktorí ma poznajú, že som bol v spolunažívaní nevľúdny alebo smutný. Za túto blaženosť ďakujem každý deň svojmu Stvoriteľovi a zo srdca ju prajem každému svojmu blížnemu.“ Tak píše Wolfgang Amadeus Mozart v jednom liste z roku 1787. Azda skúsil na sebe, čo stojí v Liste Efezanom? „Boh nech osvieti oči vášho srdca, aby ste videli, k akej nádeji vás povoláva...“ (Ef 1, 18)