Bratislava bola v stredoveku významným cirkevným strediskom. Začiatkom 13. storočia sa presťahovala z hradu do mesta kapitula s prepošstvom. Na mieste starého prepoštského a farského kostola Najsvätejšieho Spasiteľa bol v 14. až v 15. storočí postavený gotický dóm svätého Martina. Mesto malo tri fary: pri dóme a pri kostoloch svätého Michala a svätého Vavrinca. Početné duchovenstvo tvorili členovia kapituly, farský klérus a rehoľníci: antoníti a františkáni. (Antoníti mali v Bratislave od roku 1096 pri kostole svätého Ladislava najstarší hospitál v strednej Európe.) Kostol a kláštor tu mali aj klarisky. Veriaci sa združovali v Bratstve Božieho tela, ktoré bolo aktívne na náboženskom a charitatívnom poli.


Bratislavské školy pred príchodom jezuitov

       

Rezidencia pri kostole Najsvätejšieho Spasiteľa a sídlo provinciála

         Po utvorení novej Česko-Slovenskej viceprovincie predstaveným bratislavskej rezidencie sa stal P. Matej Bär. Súčasne bol aj nemeckým kazateľom. Ďalší dvaja pátri z Rakúskej provincie vypomáhali v pastorácii pre nemeckých veriacich. P. Karol Hidvéghy bol maďarským kazateľom, P. Pavol Takáč slovenským. Do komunity patrili rehoľní bratia Jozef Mihál, vrátnik (túto funkciu vykonával po celý život), Štefan Prochác, kuchár, Jozef Kyselica, vedúci hospodárstva, Alojz Marko, kostolník a vedúci jedálne, Jozef Drobný, krajčír. Aj bratia poväčšine ovládali slovenčinu, nemčinu a maďarčinu.

         Bratislavským superiorom po P. M. Bärovi sa stal 27. septembra 1921 P. František Gold, ktorý bol súčasne aj nemeckým kazateľom. 7. januára 1924 ho vystriedal P. Vendelín Javorka. Tento však bol odvolaný do Ríma a tak 24. februára 1925 za predstaveného bol vymenovaný P. Pavol Takáč. V rezidencii boli šiesti pátri a štyria rehoľní bratia. Dvaja pátri sa venovali slovenskej pastorácii, dvaja maďarskej, dvaja nemeckej.

         Zmena vo vedení rezidencie sa uskutočnila 18. septembra 1930, kedy do tejto funkcie bol vymenovaný P. Koloman Grieger. Po svojom predchodcovi prevzal aj pastoračné povinnosti. Po troch rokoch ho vystriedal P. Ľudovít Eiselle. V rokoch 1937-1940 znovu bol predstaveným P. K. Grieger.

         12. októbra 1934 sa presťahoval do Bratislavy provinciál P. Rudolf Mikuš. Odvtedy sa Bratislava, hlavné mesto Slovenska, stala sídlom provinciála. V riadiacej práci mu pomáhali dvaja tajomníci, jeden páter a jeden rehoľný brat.

         Roku 1940 bratislavskí jezuiti dôstojne oslávili 400-ročné jubileum založenia Spoločnosti Ježišovej. Od 26. do 29. septembra sa konali pobožnosti v kostole za prítomnosti cirkevných a štátnych osobností. Na slávnosti sa zúčastnil aj pápežský pronuncius msgr. Jozef Burzio. 23. októbra 1940 prevzal vedenie rezidencie P. Klement Korbačka, ktorý prišiel do Bratislavy z Levoče. P. K. Grieger odišiel za rektora do Ružomberka. Desiate výročie utvorenia Slovenskej viceprovincie jezuiti oslávili len v užšom kruhu. No denná tlač toto výročie pripomenula: „Z tohto výročia sa teší celá slovenská katolícka verejnosť“.

         2. februára 1942 bol vymenovaný za provinciála P. Jozef Jurovský, dovtedy rektor a magister novicov v Ružomberku. Za tajomníka si povolal P. Jána Srnu z Levoče. Druhým tajomníkom bol rehoľný brat Jozef Revaj.

         31. júla 1943 bol za superiora rezidencie vymenovaný P. Jozef Čačko. P. Klement Korbačka odišiel za predstaveného do Levoče. Začiatkom roku 1944 pracovalo v Bratislave 11 pátrov, dvaja magistri a šesť rehoľných bratov.

         Rušný rok 1945 sa odzrkadľoval aj v živote rezidencie. Začiatkom roka bolo v rezidencii umiestnené jezuitské gymnázium, ktoré muselo zanechať svoje sídlo v Ivánke a budovu prepustiť nemeckej armáde. Čoskoro nato sa do Bratislavy presťahovali bystrickí teológovia prvého a druhého ročníka i s dvoma profesormi a tu pokračovali v štúdiách. Po skončení vojny teológovia sa v júni presťahovali do Ružomberka.

         8. decembra 1946 dostali slovenskí jezuiti nového provinciála v osobe P. Jána Srnu. Jeho tajomníkom sa stal P. Benedikt Jakabovič; druhým tajomníkom aj naďalej zostal brat Jozef Revaj. Na sviatok svätého Ignáca roku 1947 superiorom domu sa stal P. Jozef Daniš. Toho roku mesto dalo zbúrať budovu bývalého kolégia Spoločností v susedstve rezidencie. Obyvatelia domu sa museli presunúť do priestorov na Františkánskom námestí. Na budove rezidencie sa museli urobiť stavebné úpravy.

         Rok 1948 priniesol hlboké zásahy do života cirkvi. Zákony č. 217 a 218, odhlasované Národným zhromaždením 14. októbra 1948, postavili cirkev pod úplnú kontrolu a závislosť štátu cez štátny úrad pre cirkevné veci, ktorého úlohou bolo „dbať a to, aby sa cirkevný a náboženský život vyvíjal v súlade s ústavou a zásadami ľudovodemokratického zriadenia“. K výkonu duchovenskej činnosti sa vyžadoval „štátny súhlas“. Štátne orgány podľa vlastných kritérií rozhodujú o tom, kto smie alebo nesmie vykonávať dušpastiersku činnosť. Zákon č. 218 hovorí o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností.

         Rok 1949 prebiehal už v znamení zostrenej proticirkevnej kampane. Situácia sa vyhrotila ešte viac prečítaním pastierskeho listu biskupov dňa 26. júna 1949 a exkomunikáciou, ktorou Svätá stolica postihla organizátorov falošnej „Katolíckej akcie“. Roku 1950 pätnásti pátri a ôsmi rehoľní bratia bratislavskej rezidencie museli ukončiť svoju apoštolskú činnosť a prešli do obdobia skúšky a nádeje.

Predstavení rezidencie Spoločnosti Ježišovej v Bratislave:

1920 - 27.9.1921 - Matej Bär
27.9.1921 - 7.1.1924 - František Gold 7.1.1924 - 24.2.1925 - Vendelín Javorka 24.2.1925 - 29. 6.1930 - Pavol Takáč 18.9.1930 - 21.9.1933 - Koloman Grieger 21.9.1933 - 8.9.1937 - Ľudovít Eiselle 8.9.1937 - 2.10.1940 - Koloman Grieger 23.10.1940 - 31.7.1943 - Klement Korbačka 31.7.1943 - 31.7.1947 - Jozef Čačko 31.7.1947 - - - Jozef Daniš Personálny stav:

Rok      pátri,      školastici,      rehoľ. bratia,      spolu

1920              5              -              5              10
1925              6              -              4              10
1935              7              -              4              11
1944              11              2              6              19
1950              15              -              8              23


[Kľúčové slová: kňaz, rehoľa, dom, lekáreň, škola, kolégium, misie, rehoľné povolanie, cirkev, provincia]


Pastorácia. Bratstvá a kongregácie.

         Pastoračná služba v jezuitskom kostole v Bratislave sa rozvíjala pre všetky skupiny veriacich po slovensky, maďarsky a nemecky. Práce boli rozdelené rovnomerne: dvaja pátri kázali po slovensky a viedli slovenské kongregácie, dvaja maďarskí kazatelia mali na starosti maďarské kongregácie a dvaja pátri sa venovali nemeckým veriacim. Postupne narastala slovenská pastorácia. Ako slovenský kazateľ začínal P. Pavol Takáč. Roku 1924 P. Ľudovít Eiselle bol slovenským kazateľom a viedol dve kongregácie: mužov mešťanov a mužov robotníkov. P. Vendelín Javorka viedol Bratstvo najčistejšieho Srdca Panny Márie. Roku 1925 prišiel páter Jozef Jurek, ktorý slovenskými kázňami šíril úctu najsv. Srdca Ježišovho. Mal na starosti aj Mariánsku kongregáciu slovenských študentov. Ako druhý slovenský kazateľ pôsobil P. Pavol Takáč. Maďarské kázne mával P. František Laczika, bratislavský rodák, pritom viedol maďarské kongregácie študentov, učňov a žien. Nemeckými kazateľmi a vedúcimi piatich kongregácií boli pátri Jozef Lachmair a Jozef Wenzel.

         Apoštolské práce bratislavských jezuitov sa stále rozrastali. Provinciál P. Rudolf Mikuš rozvinul osobitnú pastoráciu vo vysokoškolskom internáte Lafranconi. P. K. Hidvéghy usporiadal katechetické kurzy; navštevoval tiež väznicu, kde mával príhovory v troch rečiach. Pátri vyučovali náboženstvo na gymnáziu a na Sociálnom a pedagogickom inštitúte.

         Roku 1939 pátri vyspovedali 41 000 kajúcnikov, povedali 200 kázní, v 15 kongregáciách mali 480 prednášok, dávali 18 exercičných kurzov, troje misie, 32 kňazských rekolekcií, 96 katechéz. V kostole bolo rozdaných 105 000 prijímaní.

         Slovenské mariánske kongregácie na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie 8. decembra 1939 prejavili svoju oddanosť Márii reprezentačnou akadémiou vo veľkej sieni Reduty. Prítomní boli poprední predstavitelia cirkevného a verejného života. Tieto akadémie sa konali aj v nasledujúcich rokoch s výnimkou rokov 1944 a 1945.

         Slávnostnosť bohoslužieb v jezuitskom kostole zvyšoval spevokol „Salvator“, ktorý predviedol aj náročné skladby, ako napr. Beethovenovu omšu C-dur a Mozartovo Requiem.

         Pastoračné práce roku 1944 napriek častejším leteckým poplachom a bombardovaniu prebiehali pravidelne. Tradičná akadémia mariánskych kongregácií toho roku nebola. Miesto nej sa konalo od 6. do 8. decembra tríduum modlitieb a pokánia za pokoj.

         Roku 1945, keď vojnové udalostí zasiahli aj Bratislavu, pastoračná práca išla riadne, ba hádam ešte intenzívnejšie ako iné roky, najmä cez pôst. Duchovné obnovy konané po celom Slovensku – popud k nim vyšiel z Ústrednej katolíckej kancelárie, ktorej riaditeľom bol P. L. Janda – priniesli ovocie aj v Bratislave a ľudí dobrej vôle pripravili duchovne na prechod frontu. V pivnici rezidencie, slúžiacej za kryt, zdržiavali sa obyvatelia domu od veľkonočného pondelka tri dni. škody na dome neboli nijaké, frontové prehliadky prešli hladko. Práca v kostole, prechodom frontu na čas zastavená, pomaly sa rozhýbala a s normalizáciou pomerov dostavila sa i hojná účasť na bohoslužbách. V súvise s podpisovou akciou za katolícke školy, konanou v Bratislave a na iných miestach po Slovensku, Národná bezpečnosť urobila prehliadku domu, zaistila P. L. Jandu na dva týždne a zhabala písacie stroje, používané v rezidencii; tie už neboli viac vrátené. Keď bol P. L. Janda uvoľnený z funkcie riaditeľa ÚKK, prevzal vyučovanie náboženstva na I. štátnom gymnáziu. P. V. A. Zavarský viedol pastoráciu akademikov v Lafranconi.

         8. decembra 1946 po dvojročnej prestávke bratislavské kongregácie usporiadali v Národnom divadle opäť tradičnú mariánsku akadémiu. Slávnostným rečníkom bol dr. Ladislav Hanus. O rok nato slávnostným rečníkom pri akadémii bol kňaz-básnik Ján Haranta. Deň predtým bolo v jezuitskom kostole prijatie do mariánskych kongregácií. Za rok 1947 bolo v jezuitskom kostole 67 000 spovedí, 130 000 prijímaní, 100 kázní. Mimo kostola pátri povedali 108 kázní, dávali 8 kurzov osemdňových exercícií, 32 kurzov trojdňových, 9 misií a 14 kňazských rekolekcií.

         Dramatický rok 1948 prebiehal vo zvyčajných prácach, ale už v predtuche veľkých skúšok viery, ktoré začali doliehať na všetkých veriacich, ale hlavne na kňazov a rehoľníkov. Kázne v kostoloch boli intenzívne sledované. Situácia sa priostrila roku 1949, keď sa v kostoloch prečítal pastiersky list biskupov dňa 26. júna 1949. Kňazi boli šikanovaní a zatváraní pre údajné poburovanie proti štátu. Napriek týmto ťažkostiam pastoračná práca v jezuitskom kostole v Bratislave prebiehala pravidelne až do 13. apríla 1950.


Texty sú prebrané z knihy:
Emil KRAPKA, Vojtech MIKULA: Dejiny Spoločnosti Ježišovej na Slovensku. Dobrá Kniha : Cambridge, 1990, s. 340-345.


[Kľúčové slová: kňaz, rehoľa, dom, lekáreň, škola, kolégium, misie, rehoľné povolanie, cirkev, provincia]

Misie. Rekolekcíe. Exercície.

         Popri pastorácii vo vlastnom kostole pátri sa venovali aj ľudovým misiám a exercíciám, najmä v pôstnej a adventnej dobe. Bratislavskí pátri dávali misie v Nových Zámkoch, Nitre, Prievoze, Rožňave, Modre (tu miestny nemecký evanjelický duchovný želal pátrom úspech v misiách), Ždiari, Komjaticiach. Spolu s trnavskými a košickými pátrami dávali misie v Dubnici, Haniske, Čani a Ždani. Pátri Ľ. Eiselle a K. Grieger dávali misie Slovákom v Maďarsku a v Juhoslávii. Okrem veľkých misií dávali aj duchovné obnovy pôstne a adventné v Bratislave, Nitre, Piešťanoch, Banskej Bystrici.

         Roku 1946 v pôstnej dobe sa konali veľké misie v hlavnom meste Slovenska Bratislave. Už niekoľko mesiacov predtým sa začalo s ich prípravou na rekol