Košice, dnešná metropola východného Slovenska, boli už v stredoveku významným obchodným mestom. Mali výhodnú geografickú polohu, čo ich predurčovalo, aby sa stali hospodárskym, kultúrnym, spoločenským a náboženským strediskom východného Slovenska. Nachádzali sa okrem toho na dôležitej obchodnej ceste do Poľska, Sedmohradska a Ruska. Od 13. storočia boli sídlom kráľovskej Spišskej komory, tridsiatnikového úradu a potom Soľnej komory. Tu bolo sídlo provinčného snemu stavov košickej správnej oblasti. Okupovanie južného Uhorska Turkami utvorilo predpoklad, aby sa Košice stali hlavnou protiosmanskou baštou na Potisí. Do Košíc sa sťahovali bohatí šľachtici, kupci a cirkevní hodnostári z okupovaných alebo ohrozených území východného Uhorska. Stali sa križovatkou a tranzitným uzlom mnohovrstvových záujmov, Čím ich význam ešte vzrástol.

    &

         Spoločnosť Ježišova sa Košíc napriek ťažkostiam nevzdávala. Tri prvé pokusy o usadenie z rokov 1563, 1604 a 1615 možno z ľudského stanoviska hodnotiť ako neúspešné. Ale udalosť zo septembra 1619 utvorila nové predpoklady na jej ďalší príchod a usadenie. Mučenícka smrť dvoch jezuitov v Košiciach jej dávala morálne oprávnenie pracovať na katolíckej obnove toho poľa, ktoré bolo zúrodnené krvou týchto „Kristových svedkov“. Štvrtý pokus musel byť už úspešný.

         Po čiastočnom skonsolidovaní vnútropolitických pomerov v Uhorsku, ktoré nastúpilo po Betlenovej smrti (zomrel 15. novembra 1629; Košice sa dostali pod kontrolu cisárskych vojsk už 18. decembra toho istého roku), cirkevní a svetskí predstavitelia — jágerský biskup, palatín Mikuláš Forgáč a Gašpar Laki, radca kráľovskej Spišskej komory — žiadali na pokyn Ferdinan

         Arcibiskup P. Pázmaň pri svojich plánoch katolíckej obrody v Uhorsku počítal stále s Košicami. Keď sa pričinil, že sa v nich usadili jezuiti, ktorým malo byť zverené otvorenie kolégia, neprestával presadzovať svoj plán, aby pri kolégiu bola zriadená aj univerzita. Po otvorení Trnavskej univerzity na porade s palatínom Mikulášom Esterházim, predsedom Kráľovskej komory Pavlom Pálfim, vesprímskym biskupom Jurajom Lipaim a P. Viliamom Lamormainom zo Spoločnosti Ježišovej, cisárskym spovedníkom, sa dohodli, že založia medzi inými mestami aj v Košiciach jezuitské kolégium. Na jeho dotovanie navrhol Pázmaň, aby mu boli odovzdané majetky bývalého premonštrantského opátstva v Mysli. Smrťou P. Pázmaňa (19. marca 1637) táto myšlienka nezanikla. Oživovali ju jeho nástupcovia na uhorskom prímaskom stolci Imrich Lóši ako aj Juraj Lipai. Donáciu myšlianskych majetkov u

         Po týchto udalostiach svitli aj pre jezuitov pokojnejšie časy a mohli sa plne venovať svojmu poslaniu. Ferdinand III. určil za základinu jezuitského kolégia v Košiciach roku 1643 majetky myšlianskeho opátstva. Roku 1650 nariadil, aby kolégium Spoločnosti Ježišovej dostalo vhodnú budovu a určil na to „kráľovský dom“. Mestská rada mu už ochotne vyšla v ústrety, ba ponúkla v susedstve aj ďalšie domy, čo kráľ akceptoval. Ferdinand vydal donačnú listinu vo Viedni 29. decembra 1654. V nej prízvukoval horlivosť a obetavosť, s akou Spoločnosť Ježišova v Košiciach vyučovala, vykonávala bohoslužby, šírila vieru, a to až po vyliatie krvi. Preto nech dostane v Košiciach „kráľovský dom“, v ktorom mal až doteraz svoje sídlo hlavný kapitán. Tento dom, „ktorý je posvätený krvou, vyliatou za katolícku vieru pátrami tejto rehole“, odovzdal Ferdinand III. na trvalé užívani

         Prítomnosť Spoločnosti Ježišovej v Košiciach je však najviac hodnotená existenciou univerzity, ktorá jej bola v tomto meste zverená a ktorá sa dostala najhlbšie do vedomia slovenskej historiografie. Osobitný význam má pre dejiny Spoločnosti Ježišovej na Slovensku i pre dejiny cirkvi v Uhorsku vôbec. Je svedectvom, že Spoločnosť mimoriadne citlivo vnímala cirkevnú i vôbec duchovnú situáciu na Slovensku v reformačnej i poreformačnej dobe, že našla a používala účinný prostriedok na prekonanie jej ťažkostí a že účinne prispela ku katolíckej obrode aj v tejto oblasti.

         Nedostatok dobrých a vzdelaných kňazov bol hlavný a najpálčivejší problém cirkvi na Slovensku v 16. a 17. storočí. Týkalo sa to aj košickej oblasti. P. A. Possevino už roku 1583 vážne volal po seminári–univerzite v Košiciach. Začiatkom 17. storočia sa

Konvikty a kongregácie

         Popri univerzite jezuiti spravovali aj zariadenia na ubytovanie žiakov, konvikty. Viedol ich regens. Pôsobili v nich aj spovedníci, exhortátori, katechéti, ktorí formovali študentov po duchovnej stránke, starali sa o sviatostný život svojich zverencov. Študentom pomáhali aj konzultanti pre odborné predmety. Osobitne treba spomenúť konvikt pre šlachtických žiakov, na ktorý základinu vložila ešte 31. januára 1647 Zuzana Balašová. Pôvodne sa myslelo na užhorodské kolégium, potom na „najvhodnejšie miesto“, a za také ostrihomský arcibiskup Juraj Lipai uznal 21. septembra 1659 Košice. Roku 1695 k tejto donácii pribudlo ešte mestečko Göncz. Konvikty zohrávali v rámci Košickej univerzity významnú úlohu pri formovaní mladého človeka s vysokými morálnymi a intelektuálnymi kvalitami.

» Read more...

Rektori kolégia a Košickej univerzity

1658-60 František Topoš
1660-62 Martin Palkovič
1663-66 Michal Gribóci
1667-69 František Topoš
1669-72 Martin Lancmar
1673-77 Ladislav Vid
1678-80 Ján Bánki
1681-82 Mikuláš Hrabovský
1687-89 Michal Gribóci
1690-93 Ladislav Permai
1693-96 Ján Kečkeméty
1697-98 Ladislav Permai
1698-1701 Ján Krst. Jurkovič
1702-05 Juraj Berzevici
1706-11 Andrej Madočáni
1712-13 Gabriel Serdahéli
1714-17 Juraj Péči
1718-20 Andrej Bošáni
1720-24 František Xav. Kečkéš
1724-26 Imrich Görgey
1727-29 Andrej Sigrai
1730-32 Adam Fitter
1733-36 František Černovič
1736-37 František Čepeléni
1737-38 Ján Husár
1738-41 Krištof Görgey
1741-45 František Kunič
1745-46 Štefan Dobner
1746-49 Juraj Árvai
1749-